ukradeno z internetu

z webu kyberia.sk, blog uzivatele k0fein.

Som sa dnes tak volako zamyslel. Práve teraz. Aj keď by som mal spať, no v 
takúto dobu človeka napadnú "veci", že by jeden neveril. Nedávno som čítal 
celkom fajn knihu, ktorá sa volala "God's debris" a pojednávala o tom (bola to 
beletria), že - ak je Boh vše(vedúci|mohúci|... bla bla bla) - tak jediná vec, 
ktorú nemôže poznať a vedieť je, čo by bolo ak by nebol. No big bang je akože 
moment keď sa rozhodol rozbiť sa na sračky a tie sračky to sme my. Presnejšie 
my, spolu so všetkým tým čo je okolo nás. A tak isto ako naše bunky si 
neuvedomujú že svojou vzájomnou kooperáciou vytvárajú nás, tak aj my
si neuvodemoujeme, že spejeme k spojeniu, ktoré bude v konečnom dôsledku Bohom. 
Veľmi pekné čítanie to bolo a 

...je to zaujímavá myšlienka.

O pár dní na to som videl zaujímavý dokument, ktorý hovoril o tom, že naše 
vnímanie pojmu "teraz" - skutočnosti ako takej, je interferenciou aktivity 
mnohých neurónov a nie je možné jednoznačne povedať, ktorá časť mozgu je 
zodpovedná za naše ego. Je to náš mozog a nikto iný, kto výtvára ilúziu trvania 
času z minulosti do budúcnosti cez "teraz" . Pritom podľa dokumentu je to len 
naša neschopnosť (alebo nazvyme to naša nedokonalosť zmyslov) vnímať vesmír 
taký, aký naozaj je (hmm, ale aký je ?). Ja som sa svojeho času trochu (fakt 
veľmi málo) zahryzol do všeobecnej teórie gravitácie a mal som základy z tých 
vecí čo začínajú pojmom "kvantová", tak isto som čosi veľmi veľmi málo počul o
kvantovej teórii gravitácie. Ohŕňal som preto trochu nos nad tým, keď v tom 
dokumente začali hovoriť o tom, že budúcnosť nemusí byť "potom" a že my sme 
superpozíciou, vzájomne sa ovplyvňujúcich zoskupení tvoriacich potom bez ohľadu 
na to či sa na tom vedome podieľame, alebo nie a

...je to zaujímavá myšlienka.

Neviem, či mám teraz také obdobie a prejde to, no rozmýšľal som o smrti. Nie o
sebevražde, ale o smrti ako takej. Predstava, že všetci moji blízki sú preč a už 
sa nikdy nevrátia. Neviem ako sú na tom ostatní no ja som pred časom prepadol 
niečomu, čo by som nazval konzum. T.j. kupoval som si veci pretože som ich 
chcel. Mám ich stále a teším sa z nich. Ani na jednu z tých vecí som nezanevrel. 
No cítim, že sa občas musím kontrolovať a hovoriť si, že toto si nekúpim, lebo 
by to rýchlo skončilo v koši. To ma prívádza späť k smrti. Predstave, že veci 
nemajú trvalý význam a povedzme... zmyslu života. Ono, ak má niekto pocit, že 
život (napríklad jeho) nemá význam, prečo potom trvá na tom, aby sa mal dobre ? 
Prečo by život mal byť dobrý ? Prípadne ľahký. Východné učenia tvrdia*), že osud 
ide na človeka pomaly a postupne a nikdy mu nenaloží na plecia viac, než je 
schopný zniesť. Ale prečo nakladať ? Zmyslom života nemôže byť jeho koniec, 
prečo máme inak také silné pudy reprodukcie a sebazáchovy ? Možno tkvie zmysel
v deťoch. V pokračovateľoch nás samých (minimálne z genetickej stránky). Dnes 
som si pozeral fotku kamarátky, ktorá sa mi kedysi páčila. Tá fotka bola 
svadobná. Pozorujem, že sa moji známi a rovesníci zbláznili a ako o dušu sa 
ženia a vydávajú. Asi je to normálne. Keď nad tým tak rozmýšľam - na ich mieste 
by som možno urobil to isté.

Nechápem cestu ktorú som si vybral. Cestu vraj netreba chápať, nemusíme vedieť 
kam vedie, stačí po nej ísť. Vyčerpáva ma život ktorý vediem. Niečo mi chýba. 
Niečo sa zmenilo. Nepomáha už ani keď sa zastavím. Je to iné a ja neviem čo to 
je. Odrátavam hodinu za hodinou môjho života a viem, že som niečo stratil. Už 
dávnejšie mám také tušenie. Je to taký pocit, ako keď rezbár zle zaryje a v tom 
momente si neuvedomí, že je to práve ten zárez, ktorý to pokazí, že to tak 
vlastne ani nechcel spraviť. To zistí až po čase, keď dokončí aj zvyšok. Alebo 
maliar, ktorý po niekoľkých ťahoch štetca pochopí, alebo lepši povedané pocíti, 
že toto nie je ono. Toto nie je to čo chcel. Roztrhá obraz a začne odznovu.Tie 
ťahy štetcom sú roky rozhodnutí. Obávam sa však, že ja si svoj obraz roztrhať 
nemôžem, lebo iný nemám. Budem musieť kresliť do tej čmáranice ktorá je predo 
mnou a každá nová čiara to robí len horším. Pozerám sa na nádherné diela 
ostatných a potom sa pozriem na to svoje a ostanem smutne sedieť, pretože neviem 
čo s tým. A každý je mudrc a každý sa na to pozrie a povie, že to predsa nie je 
také zlé, že tu pridaj trochu modrej a bude to OK. Ale ja viem, že nebude. Ano 
toto je asi ten apatický pocit voči svojemu životu, ktorý mám. Nie je to závisť. 
Viem sa potešiť kráse človeko-obrazov keď sú pekné. Rád sa na ne pozerám a teší
ma to. Akurát, že viem, že sa potom pozrem na ten svoj. Asi neviem žiť. Nič mi 
nechýba a mnohí by dali všetko za to, kebyže mali to čo mám ja. No aj tak... 
niečo chýba. Nie som maliar a tak neviem, ako ten svoj obraz dokončiť. Neviem 
ani, či sa mi páči alebo nie. Je to taký pocit, že toto nie je tak celkom ono. 
Chcel by som zmeniť čas, veci ktoré sa stali. Spraviť ich inak. Sú ľudia, ktorí 
si myslia, že som toho veľa dokázal. Ja si to nemyslím. A dnes sa budem opäť 
usmievať a opäť zvonku veselý, aby som nemusel odpovedať na otázku, čo sa deje. 
Nedeje sa nič a deje sa všetko. Neviem ako sa mám. Neviem ako som sa mal a v 
živote som bol šťastný iba raz. To sa už nikdy nevráti. 


*) neúmyselné použitie pravdutvoriacej vety začínajúcej slovami "niekto, kto je
uznávaný, tvrdí..." miesto skutočnej citácie. Takéto vety majú za cieľ vzbudiť v
čitateľovi falošný dojem pravdivosti bez dôkazov. Uvedmujem si tento nedostatok 
a kajám sa. No v tomto prípade som to naozaj čítal.